kamosi, chcela by som vam nieco napisat, napisat o tom, aky je zivot rychly a chaoticky a nevyspytatelny a akokolvek nad tym rozmyslam, vzdy je z toho nakoniec klise patos plny cheesy fraz.

su za mnou snad najchaotickejsie mesiace a s usmevom spominam na to, ako som si pocas vysokej  a neustaleho pendlovania medzi viacerymi domovami myslela, ze komplikovanejsi zivot uz snad ani neexistuje. teraz sice aktivne nependlujem, domovy mam ale stale rozlozene po celom svete. v januari mi pristala na ucet neocakavane vysoka ciastka, ktora bola predzvestou povysenia v praci. par tyzdnov na to postou prisla obalka, ktora hovorila o ukonceni najmu mojho vtedajsieho bytu, hovorim si, wau, jasne,  mily zivot, dakujem, zasa si mi ukazal aky si sialene neocakavatelny a neocakavatelne sialeny. stretavam poprve M., od ktoreho ma deli ocean, a dostavam ponuku byt americka mlada milenka uspesneho muza. aha, wau,vravim si, ale moj nemecky S. mi vravi, ze mam ist za tym. nie preto, ze by ma nemal rad, ale preto, ze chce, aby som videla a skusila cely svet. odmietam, zostavam. muzi su okolo mna ako na kolotoci, tocia sa a mne sa robi zle, chcem vystupit ale vraj sa nezastavuje. najmilsia L. je zo mna zufala, a jedneho dna mi na maily pristali letenky do Rima. vraj, aby sme sa isli dobre najest a aby som zabudla na muzov. tyzden pred odletom nachadzam byt, behom 5tich dni vsetko stahujem sama, mily S. ma skusky na druhej strane  Nemecka, a do toho vsetkeho travim v praci kazdu jednu noc. v momente, kedy som si o siestej rano vo Viedni sadla do lietadla som si slubila, ze vsetky tietostarosti odhodim niekde nad Alpami a uz bude vsetko len dobre. po navrate z Rima vsetko uteka strasne rychlo, zacina jar a ja sa tesim, snazim sa zabyvat seba ale aj nas, lebo aj ked su vsetky moje byty len moje, S. tu travi tolko casu ze si myslim ze treba zabyvat aj jeho, no a s prichodom aprila nam osud doprial este niekolko spolocnych pracovnych dni. no fasa, vravim si, to bude ponorka,  nemozeme byt spolu stale, ved to nie je zdrave ani nic, myslim ze si S. mysli to iste ale ako pravy opak mna to nikdy ani nenaznaci a uz vobec ani nespomenie.Je veltrh, najbusy tyzden roka doposial, v praci travime cele poobedia a noci, nestihame ani jest, cele je to velmi rychle a intenzivne a ja len cakam, keby to skoni. Na poslednej spolocnej smene v stredu odchadza domov v rodicom, coz je teda druha strana Mnichova ale aj tak, a ja si na jednu stranu aj vydychnem ze sa nam nezunuje byt neustale spolu.Sluzby dostavam s najmilsou A. robime si z S. srandu, ze urcite sa bavi s  kamaratmi, ked su pokope su velmi smiesni, ako male deti, mali chlapci, vzdy si tam viditelne vsimnem ten mini vekovy rozdiel medzi nami, na ktory A. vravi, ze je len dobry a vraj mi to len prospieva. O druhej rano mi vsak zvoni telefon, S. vravi ze pride pre mna jeho brat a ze nemam robit paniku a ist s nim. nic viac. Na to dostavam telefonaty od celej rodiny, ci viem co sa stalo a ze kedy sa ukazem v nemocnici. uz viem, vsetko zacinam chapat a zaroven odmietam akceptovat ze by sa nieco mohlo stat. v nemocnici samozrejme nemozem ist nikam, pretoze nie som rodinny prislusnik, wau, vravim si, ake smiesnotrapne, ked najblizsich ludi k sebe nepustia len preto ze ich mena nie su spolu na papieri a ich genetika nie je spolocna. celu noc cakam v cakarni, ako v nejakom filme, snazim sa nerevat ako mala aj ked to je jedine co mozem robit, tak tam sedim a cakam na navstevne hodiny, ktore su ako vykupenie. sedim pri posteli, drzim ho za ruku, dakujem celemu vesmiru ze S. je cely, a on hlupo vtipkuje a pyta sa, ci je s tymi odreninami viac hot. to auto, kde to cele zacalo, kde si spievam, kde Macklemora strieda Para, kde ma vozi na terapie, a kde sa citim najviac zranitelna a zaroven najviac silna verzia seba samej, je absolutne  na srot, nezostalo z neho nic, ani kusok, ani jedna jedina nasa fotka, proste nic.

 Nuz ale z nas ano a prave toto je to ono, co som chcela od zaciatku napisat, ze kolotoc sa toci a nezastavuje pre nikoho, dnes som tu a mozno aj zajtra, dnes mozno s tebou a mozno ty zajtra bezomna. a tak to asi ma byt. je to vsetko velmi krehke a docasne, a podla mna to jedna z najkrajsich a zaroven z najdesivejsich veci. 

a jazdite opatrne, kamarati.

valentinsky pozdrav internetovemu svetu. lubte hlavne svoj zivot, nech je akykolvek, a slubujem, ze sa potom zacnu diat take veci, o ktorych ste nesnivali ani v najblaznivejsich snoch.

aj vy mate v zivote ludi, ktorych  cele to kombo mozog, povaha, osobnost, proste cele to vnutro pod obalom, vam pripada maximalne atraktivne?

ja aktualne ano a je to neskutocny pocit. neviem, ci je to viac-menej deformacia po studiu psychologie, alebo iba cista zvedavost, kazdopadne je to jeden z najlepsich pocitov na svete. akoze, asi aj vizualna atraktivita je ocividne dolezita, ale oproti tomuto je to len slaby odvar. mily S. vzdy mysli uplne inak ako ocakavam a ako myslim ja, vzdy ma svojou reakciou sokuje, ale na druhej strane ani az tak nie, lebo uz to o nom viem. je to ten najviac priatelsky extrovert  akeho som kedy videla, neustale niekde je a nieco robi, ale  nepozna, co to je stres (zato ja aj zanho, ze), nikdy ma do nicoho nenuti (jedine mu pustat slovenske pesnicky, aj ked jedine slovo, co pozna, je kurva). jednu nedelu ma o siestej rano zbieral v praci na zachode po zavrati a odpadnuti a aj ked nic nepriznal, videla som mu asi prvykrat v ociach strach. ked som mu povedala ze okrem toho mam ranne nevolnosti, a v kontexte predoslych dni si spocital vsetko, s placom mu hovorim, ze som bud chora alebo mi v bruchu niekto rastie. cakala som krik, cakala som paniku, cakala som vybuch smiechu, asi vsetko, len nie vetu “a mas vymyslene meno?” a usmev. vravim, hej, agata alebo marina, ja chlapca mat nemozem.  na co ma objal, zacal sa smiat, a povedal, ze okej, strasne dufal, ze nepoviem nejake sialene slovenske meno, ktore nebude vediet ani vyslovit. momentalne uz vieme, ze mi v bruchu nikto nerastie (toto bude este par rokov asi ta najlepsia sprava na svete, a asi tromfne aj tu o zvyseni platu), ale doteraz sa nejako racionalne snazim spracovat ten  pokoj a rozvaznost, ktoru si zachoval.

 je to zvlastne, absolutne tento pocit nepoznam, cele je to pre mna nezname a o to viac to chcem cele spoznat, a uprimne dufam, by som kazdej zene (ale tak samozrejme, ze aj muzovi naopak), dopriala mat v zivote jedneho takeho S., ktory vam toto cele ukaze. 

zivot je taky absurdny

,..az to je pekne.  mam muza, ktoremu teda nehovorim moj muz, lebo po a) je to este chlapec b) nie je tak celkom moj, hoci tomu vsetko nasvedcuje a c)nemam potrebu vlastnit a vlastne celkovo, prepisovat cit do slov. stara sa o mna, hlavne tak, ze mi pripomina  jest a spat, coz je pri dvoch pracach asi jedine, co si nestiham akosi naplanovat a v com nedokazem mat rutinu. je zasadovy, ale vzdy mi da trocha na vyber, lebo vie, ze mat pre mna moznost vyberu vo vseobecnosti, je moja dolezita zivotna instancia (musime vzdy mat dva sampony, dva oleje, dva druhy kav, dve zubne pasty? ano, pretoze mam rada moznost vyberu).

.raz ma proti mojmu vedomiu vzal na terapiu, lebo vraj “ja sa uz nebudem pozerat, ako sa trapis”. sedel so mnou v cakarni, ale stale vravel, ze ak to fakt necitim a prilis sa nanho hnevam, mozeme ist domov. zostala som. on tiez. nebyva tu so mnou, ale chodi sem, niekedy dost casto, niekedy sa tu zjavi len v noci po party s kamaratmi a spi az neviemdokedy, pretoze ja rano odchadzam a prichadzam az vecer, a niekedy za cely tyzden vobec nie. akosi to vyhovuje obom stranam, lebo teraz uz viem, ze pre zachovanie relativne zdraveho vztahu je DESNE dolezite urobit dost dobry kompromis medzi zachovanim vlastnej individuality a zaroven spolocne traveneho casu. neskutocne rada travim cas s nim a asi ma vzdy bude fascinovat sposob, akym uvazuje, ale su chvile, kedy potrebujem byt sama, a on to absolutne respektuje. po Barcelone som zacala planovat nasledujucu dovolenku o samote, najprvsom si teda vypocula, ze on ma teda nikde samu pustat nebude, ci vobec planujem otvorit oci a vidiet realne rizika, co mi to moze priniest, ale na druhy den s pokorou prisiel so slovami, ci mi aspon so zariadovanim ma pomoct. ako tvrdohlavy perfekcionista odmietam, ale so smiechom mu vravim, ze ma moze aspon odviezt na letisko. vraj “ uplne milujem, ako si romaticka a pragmaticka zaroven, Marty”

vzdy ma v aute necha vyberat, co chcem pocuvat, vzdy sa smeje, ze moj vkus je strasne schizofrenny, ale je to pre mna taka chvilka terapie, pretoze v tom tichu a tme sa vo mne akosi popustia vsetky nakopene emocie. obcas mavam hysaky, vzdy ma necha to cele vyrozpravat a potom so strasnym nadhladom povie nieco, co ma vzdy vrati nohami na zem a hlavou do reality. obcas som tak unavena a hladna, ze sa prilis smejem, obcas fakt placem lebo je toho az moc, ale nikdy, fakt nikdy mi nic nevyhovara, proste to asi berie, ze to som fakt prava ja. aj ked ma v tom aute vozi este od doby, co sme boli kolegovsky friendzoned,nikdy neviem ako sa to jeho sialene auto vola, ani co to je za znacku, pritom tam to cele zacalo a ak to raz skonci, tak to skonci prave tam. teda, skonci to dost pravdepodobne, lebo si myslim, ze sme obaja pre seba potrebna prestupna vztahova stanica, a uprimne by som naozaj bola prekvapena, keby mlady studujuci Nemec, s neskutocnym rodinnym zazemim, zostal s pomotanym workoholikom z Trencina, ako som ja. vzdy mu vravim, ze mu prajem tu najlepsiu nemecku zensku, ktora ho bude podporovat, a on mi vravi, ze on mi praje len to najlepsie, nech to uz je ktokolvek. vzdy mu vravim, ze to je dost pravdepodobne, ze to bude napriklad Ryan Gossling, a on sa smeje, ze mozno to bude prave on. neviem, preco toto vsetko pisem, asi preto, ze sama sebe potrebujem na tomto imaginarnom papieri napisanim a potom precitanim dokazat, ze aj ked som nieco taketo v principe vzdy odmietala a nedokazala pochopit, tak ma to vlastne cele robi neskutocne, realne, uprimne, a zaroven absurdne stastnou.

a raz si prajem, ze by som aspon zdaleka dokazala  skutocne slovami popisat  myslienky a vyjadrit emocie, ktore vo mne su. mozno raz.

gayiconminyoongi:

“I have to be alone very often. I’d be quite happy if I spent from Saturday night until Monday morning alone in my apartment. That’s how I refuel.”

—

Audrey Hepburn

(via

perrfectly

)

(via joli--coeur)